Rozprávaš sa s mojim telom, alebo mojou dušou?

Autor: Andrej Butvin | 20.1.2011 o 15:27 | Karma článku: 6,43 | Prečítané:  887x

Podľa môjho mini anketárskeho blogového prieskumu, vyše polovica ľudí si myslí, že okrem fyzickej schránky, má ešte niečo viac a teda dušu.

 

V čase, keď píšem tento článok, 27% ľudí, ktorí hlasovali v mojej ankete, si myslí, že pôjdu buď do neba, alebo do pekla. Ja im samozrejme prajem, aby sa ocitli v nebi, alebo lepšie, ak svoje posmrtné účinkovanie podmieňujú úspešným dodržiavaním desatora, či už toho cirkevného, alebo vlastného, podľa svojich morálnych zásad, prajem im, aby boli silní a dodržiavali svoj plán k večnému životu v raji.

Títo ľudia, by sa podľa mňa dali zaradiť do kategórie tých, ktorí v dušu veria, rovnako ako tí, ktorí hlasovali za druhú, štvrtú a šiestu možnosť v mojej ankete.

A ako je to so mnou? Ja som hlasoval za šiestu možnosť, ale poďme od začiatku. Som pokrstený, mal som prvé sväté prijímanie a mám aj birmovného otca. V časoch detstva niekde pred prvým sv. prijímaním som sa každý večer pred spaním zhováral s Pán Božkom, zväčša som na to využíval formulky modlitby Anjeliček môj strážniček, alebo klasický Otčenáš. Prípadne obidvoje, ak som mal práve fakt problém, alebo som po niečom fakt veľmi túžil. Potom ani neviem ako, som od pravidelného modlenia upustil a vracal sa k nemu iba v krízových stavoch.

Dnes sa v krízových stavoch namiesto modlenia snažím proste preladiť myšlienky tým správnym smerom (aj keď nie vždy to ide po masle), pretože verím na silu pozitívnej (i negatívnej) myšlienky.

V súčastnosti sa teda už klasické modlitby nemodlievam a na otázku či verím v Boha, mi je ťažké nájsť formulovanie mojej odpovede. Aj keď vo svojom vnútri odpoveď poznám, ale je to viac o pocite, ako o slovách.

V podstate ale verím, že človek je schopný prehovoriť niekomu do duše a teda, že ju vlastní.

Raz sa mi dostala do rúk zaujímavá kniha od Raymonda A. Moodyho- Život po živote. Raymond A. Moody zasvetil svoj život paradoxne poznávaním života po smrti. V knihe asi stovka ľudí opisuje svoj zážitok na prahu smrti, klinickú smrť.

Najprv som to ani nechcel celé čítať, ale potom ma to vtiahlo. Ľudia tam opisovali, čo zažívali, keď boli mŕtvi. Ich zážitky boli dosť podobné a dali sa zaradiť do určitých charakteristických skupín.

Väčšine ľudí sa premietal celý život, zaujímavé bolo, že bez výčitiek, nemali pocit, žeby ich niekto súdil, niektorí vraveli, že boli mimoriadne empatickí a na svoj život sa pozerali akoby pocitmi druhých. Ak niekomu niečo zlé, či dobré vykonali a či už chtiac, alebo nechtiac, zrazu to všetko pochopili a vedeli sa vžiť do jeho pocitov.

Niektorí sa dokonca počas toho ako boli na chvíľu mŕtvi, pozerali sami na seba. Videli lekárov ako ich oživujú a podobne. Tento fakt sa pochopiteľne dal aj dodatočne overiť, ak si znovuzrodený pacient pamätal, čo sa pri jeho tele odohrávalo. A overenie bolo často pozitívne. To by som asi bral za jeden z najpozoruhodnejších zistení, ktoré môže dokazovať existenciu duše.

 

Či už človek verí, alebo neverí v dušu, je rovnakou ľudskou bytosťou ako všetci. Hlavne nech v sebe nosí mier a lásku a je jedno či v duši srdci, alebo v hlave. :-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci majú stále móresy sedliakov. Chcú bývať vo vlastnom

Vlastniť dom nie je pre Nemca status bohatstva. Skôr sa pozerá na to, či mu vlastné bývanie nebude na príťaž.

KULTÚRA

Ako súdili najväčších nacistických vrahov

Pred 70 rokmi si vypočili nacistický lídri rozsudok v najsledovanejšom procese v dejinách.

PLUS

Hviezdoslavov Kubín bol hrôza, ale pekne zarecitovaná

Zaujíma to po šesťdesiatich rokoch ešte niekoho?


Už ste čítali?