Sem tam síce ukážu šantiace sa deti na kopci za sídliskom, ale hneď potom nezabudnú pripomenúť, že ich rodičia a najmä tí motoristickí až takú radosť z jej nádielky nemajú.
Minulý rok sme sa pri pohľade na naše krásne zasnežené mesto s priateľkou neudržali a začali sme stavať snehuliaka a nie hocijakého, dosť sme sa sním vyhrali, mal ruky, kabátik s gombíkmi a keďže sme po ruke nemali hrniec, mal kapucňu. (Bol to jediný snehuliak ktorého som v ten deň videl, bavili sme sa spolu, že na to aká je slušná nádielka je ich na uliciach nejako podozrivo málo). Potom sme chvíľu hrdo strávili čas pri našom diele, pekne sme si ho vyfotografovali do mobilu (fotka sa už bohužiaľ nezachovala) a na chvíľu sme sa vzdialili, vo vidine, že nášho nového kamoša budeme pár dní stretávať. To bol ale krutý omyl. Keď som sa asi o hodinu a pól vracal domov, už bol mŕtvy a ani okamžitý zásah by mu nepomohol. Zhodený, rozšliapaný, zo snehu bol a na sneh sa obrátil, česť jeho pamiatke.
Neviem možno to bolo preto, že niekto sedel celý deň doma pri televízií a bol periodicky informovaný o tom, aké starosti robí Perinbaba nám ľuďom. Potom vidí snehuliaka a hneď si vybúri zlosť. Škoda, že nevyšiel von, určite by si všimol, že ľudia sú akýsi všeobecne veselší, keď tak pekne sneží, milujem to, najmä na začiatku zimy, keď ukáže svoju plnú krásu, ľudia kráčajúci po ulici sa akosi viac usmievajú. Zväčša tí, ktorí sa iba tak prechádzajú, respektíve sa nikam neponáhľajú.
Možno sa niekomu v tej veľkej kapuci zdal ako Kenny, a viete v každej časti zabili Kennyho. Vlastne dosť ho pripomínal i nám a tak sme asi mali myslieť dopredu.
Starší ľudia vravia, že niekedy bolo snehu viac, Perinbaba asi vníma náreky ľudí o tom, koľko starostí nám robí v doprave, aj inde a ešte raz v doprave. Aj teraz sa zdá, že ustupuje, aby mohlo čo najviac ľudí stráviť sviatky čo najdlhšie doma. Má nás predsa rada. A ja jej len chcem povedať, že pohlaď na tu krásu, ktorú dokáže vyčariť je úchvatný.